V roku 1949 chcel Arnold Hoyer poukázať na dlhú rodinnú tradíciu vo výrobe nástrojov a prvýkrát uviedol rok založenia firmy 1874, ktorý sa odvtedy dodržiava. Mohol tak aj slávnostne označiť sedemdesiatpäť rokov podnikania. Tým dátumom sa jasne odvolával na starého otca Franza Hoyera. Z dnešného pohľadu už nie je možné úplne rekonštruovať, prečo sa neodvolal aj na prastarého otca, ktorý preukázateľne založil obchod s hudobnými nástrojmi zameraný na sláčikové nástroje a navíjanie strún už v roku 1838, zatiaľ čo samostatná dielňa jeho otca Josefa Hoyera pre brnkacie nástroje začala v roku 1894. Keďže v centre Arnoldovej práce stála gitara, je pravdepodobné, že rok 1874 označuje Franzovo zavedenie gitár do sortimentu firmy. Pre Arnolda Hoyera s novo založenou bavorskou firmou to bol rozhodujúci moment. Tak sa rok 1874 stal kľúčovým rokom pre Hoyer Guitars — záver, ktorý naznačuje aj seba prezentácia firmy v Schönbachskom Heimatbuchu z roku 1969.

Okolo prelomu storočia jeho firma obchodovala ako „J. F. Hoyer’s Sons“. Je priamym predchodcom „Hoyer Guitars“. Zakladateľmi boli prastarý otec Arnolda Hoyera Johann Josef Hoyer (1815–1876) a jeho brat. Johann Josef bol vyučený husliar. Čoskoro k výrobe huslí pridal navíjanie strún a nakoniec otvoril široký obchod s hudobnými nástrojmi. Bol prvým v priamej rodinnej línii, kto sa ujal výroby nástrojov; jeho predkovia boli kožušníci, debnári a mlynári.

Po dvoch bratoch firmu pokračoval Franz Hoyer (1842–1878), syn Johanna Josefa. Franz bol navíjač strún a obchodník s nástrojmi. V Terste v roku 1871 boli nástroje z jeho domu ocenené na „Esposizione Agricolo-Industriale e di Belle Arti“. V 70. rokoch 19. storočia dokázal v Schönbachu na Falkenauer Straße (č. 316) postaviť impozantný obytný a obchodný dom, ktorý zostal sídlom firmy až do vyhnania zo Schönbachu po druhej svetovej vojne. Franz zomrel v roku 1878 iba vo veku 36 rokov. Jeho manželka Elisabeth Hoyer (1842–1920), rodená Mettal, firmu viedla, kým dcéra Rosalia Anna (nar. 1867) a syn Josef (nar. 1870) nevstúpili a neskôr ju neprevzali. Rosalia sa v roku 1890 vydala za graslitzského obchodníka Josefa Wohlraba. V polovici 90. rokov bola firma rozdelená medzi súrodencov. Rosalia a Josef Wohlrab postupne presunuli obchodnú činnosť do Graslitzu, kde pokračovala do roku 1945 (naposledy ako „J. F. Hoyer’s Grandsons“), zatiaľ čo Josef Hoyer zostal v rodičovskej nehnuteľnosti v Schönbachu a sústredil sa na výrobu brnkacích nástrojov.

Josef Hoyer bol prvým výrobcom brnkacích nástrojov v rodine — nepokojný, obchodne bystrý a inovatívny. Už v roku 1896 mal vlastný stánok na severočeskej obchodnej výstave v Hohenelbe (dnes Vrchlabí). Jeho dielňa tam získala zlatú medailu. O rok neskôr v Bodenbachu (dnes Podmokly) dostal striebornú medailu.

Len málo schönbachských výrobcov absolvovalo náročnú cestu na výstavy. Josef hľadal priamy kontakt so zákazníkmi. Už v 90. rokoch 19. storočia tlačil vlastné katalógy. V roku 1897 sa v propagačnej brožúre Schönbachu objavil pozoruhodný celstránkový inzerát v štyroch jazykoch: nemčine, angličtine, francúzštine a taliančine.

V roku 1900 Josef otvoril novú kapitolu, keď sa 20. novembra oženil s Marie Mayerovou. Šesť detí sa dožilo dospelosti. Traja synovia sa stali výrobcami brnkacích nástrojov: Arnold (nar. 1905), Rudolf (nar. 1906) a Roman (nar. 1912). Keď móda sa odvrátila od citery, Josef sa sústredil na mandolíny a stále viac na gitary. Jeho hlavička listu teraz používala „majstrovská dielňa“ a ako špeciality uvádzala vzduchovo-rezonančné citery, majstrovské gitary a mandolíny umeleckej kvality.

Josef nič nenechával na náhodu pri výbere tónového dreva; pred prvou svetovou vojnou ho kupoval sám v Karpatoch a Alpách. V roku 1913 si v Nemecku nechal patentovať vývoj. Na nemecko-českej regionálnej výstave v Komotau (dnes Chomutov) v roku 1913 bol opäť ocenený zlatou medailou.

Prvá polovica 20. rokov bola pre Schönbach časom vzostupu. V roku 1927 si mesto ako výraz znovunadobudnutej sebadôvery postavilo vlastný pomník husliarov v centre.

Josef oživil a rozšíril svoju dielňu. V roku 1926 inzeroval vo viedenskom časopise „Zeitschrift für die Gitarre“ svoju majstrovskú dielňu pre gitary a citery. Pravdepodobne zvýšil rodinný dom na Falkenauer Straße 316 o poschodie a na výrobu využíval aj susedné č. 385.

Synovia Arnold (nar. 1905), Rudolf (nar. 1906) a Roman (nar. 1912) vstupovali do firmy postupne. Arnold bol formálne v učení najneskôr od roku 1919. Josefova povesť bola taká, že u neho chcelo učiť sa mnoho ľudí. Prvá fotografia Hoyerovej dielne z polovice 20. rokov ukazuje osem osôb.

Celý „schönbachský systém“ delby práce a špecializácie bolo treba transplantovať. Snaha o uzavreté usadenie v Tennenlohe najprv zlyhala; Mníchov nariadil Garmisch-Partenkirchen a Mittenwald. Firmy už usadené okolo Erlangenu — nie v poslednom rade Arnold Hoyer — odmietli sa znova sťahovať.

Až vytrvalá obnova a novo zvolený okresný správca Erlangenu Hönekopp v roku 1948 spojili skupiny v okrese. Od októbra 1949 rástla v Bubenreuthe „husliarska osada“.

Arnold sa po roku 1949 do Bubenreuthu nepresťahoval; zostal v Tennenlohe. Do roku 1947 kúpil väčší pozemok a o rok neskôr postavil dom. Pozoruhodné je, že krátko po menovej reforme vydal katalóg považovaný za prvý v odbore v povojnovom období. Obálka ukázala, čo rozumel: archtopy.

Po skorom úmrtí Arnolda Hoyera prevzal v roku 1967 vedenie jeho syn Walter Hoyer (1938–2026). Modernizoval výrobu smerom k vysoko kvalitným westernovým a elektrickým gitarám. V roku 1966 zložil majstrovskú skúšku. Pod jeho vedením vznikli modely série „HG“ a neobvyklý „Foldaxe“ so sklápacím krkom.

V ťažkých ekonomických časoch bolo napriek kultovému postaveniu značky v roku 1976 nutné podať bankrot. Výroba ešte niekoľko rokov pokračovala v Erlangene Thalermühle, kým napokon v roku 1987 úplne neprestala.

Po konci v 80. rokoch ležali práva k ochrannej známke najprv u nemeckého hudobného veľkoobchodníka a neskôr u súkromného vlastníka v Nemecku. Od roku 2009 historická značka patrí Martinovi Ritterovi, Singapore, ktorý pracuje na citlivom, dlhodobom oživení.

Po desaťročia si Hoyerove nástroje našli cestu k profesionálnym hudobníkom, zberateľom a známym javiskovým a štúdiovým produkciám. Historické nástroje Hoyer majú medzi znalcami, zberateľmi a hráčmi dodnes osobitnú povesť. Na tom staviame.